Oficiální stránky Karoliny Francové, české spisovatelky sci-fi a fantasy, držitelky několika prestižních literárních ocenění.

Rastislav Weber : Algar Tarch
Sauron sa vrátil...

Byla to bouře, jakou Sarimgat ještě nezažil. V tú noc sa z vĺn oceánu vynoril ostrov, hnaný zdivočeným vulkánom. Zahynuli stovky ľudí, no to najhoršie ešte len malo prísť. Osud hral s bohmi kocky - a v hre bola minulosť aj budúcnosť. Ostrov, ktorý bol kedysi morským dnom, totiž ukrýva tajomstvo, ktoré nemalo nikdy uzrieť svetlo sveta. Po stovkách rokov sa znova vrátil... Kto? Na túto otázku vám odpovie vynikajúca fantasy mladej českej autorky. Straky na vrbě pokračujú v defilé najlepších z najlepších - a ja mám radosť. Už dávno som nečítal takýto skvelý epos - za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sám profesor Tolkien...

Máte pocit, že používam silné slová? Tak vám skúsim načrtnúť dôkazy...

Podklad príbehu. Karolina Francová si prepracovala vlastný fantasy svet do detailov - napriek tomu, že - ako v doslove tvrdí - má radšej science fiction. Svet princa Seaghatana, spočiatku ľahkomyseľníka Alleycara, princeznej Satarel, čarodejníka Ianna či víly Talje je plastický - počínajúc geografiou a systémom mágie a históriou končiac. Hlavne princíp čarovania ma zaujal - je logický (na fantasy samozrejme) a - hlavne - nesmierne poetický. Je to svet, kde je farbou mágie modrá a kde sa pred zlom ochránite aj modrým zamatom (ten funguje aj inak - blue velvet). Bojová scéna, kde sa stráca farba oblohy a aj more už nie je také sýte - no schválne, len si to skúste predstaviť...

Samotný príbeh. ...je samozrejme bojom dobra so zlom. No je svojský, neexistuje žiadna ríša Dobra a kráľovstvo Zla. Žiaden dobrý Západ a zlý Východ. A nekoná sa žiadna púť za čarovným mečom, prsteňom či podprsenkou (ak môžem citovať istého Andrzeja S.). Zlo je možné poraziť len ľsťou a - hlavne - spojenectvom tých dobrých. Putovanie je síce nevyhnutné - ide o epickú fantasy - no je to putovanie za vedomosťami, nie za čarovným predmetom. Sarimgat nie je zemou, ktorú by dokázal zachrániť nejaký čarovný kryštál - nech by bol akokoľvek silný...

Postavy. V hrdinoch je sila tejto knihy - či už ide o kladných alebo o tých na druhej strane. Seaghatan je méta, na ktorú nikdy nedosiahol Boromir - silný nielen na tele, ale aj na duchu. Tvrdý na iných, no hlavne na seba. Alleycarovou prednosťou je predovšetkým nabrúsený jazyk, no aj on časom pozná silu priateľstva a pochopí, prečo je zbytočné ísť hlavou proti múru. Princezná Satarel, spočiatku v prestrojení za chlapca, je milučká - budete sa o ňu báť a budete jej držať palce. I keď sa občas zasmejete na jej trampotách s prevlekmi (čo ak ju skúsi zviesť krčmová "dáma"?). Kapitolou samou o sebe je posledný čarodejník na svete - Iann, silný aj krehký zároveň. Je jednoznačne najlepšou z postáv - veď si len predstavte osobnosť, ktorá vyrástla z modrookého chlapca vo svete, ktorý mágiu nenávidí a jasnooké deti zabíja...

Iannovi však zdatne kontruje ten Zlý - v ktorom mi autorka ukázala Saurona, tak ako nám ho Tolkien zamlčal. Takúto úžasne zápornú postavu som dlho nestretol, je to skutočne zlý duch, ktorému v pätách kráča Smrť - a čitateľ si nedokáže predstaviť, ako sa dá niečo také premôcť...

Ale dá sa. A o tom to je. V akcii a dialógoch vám štyristo strán zbehne ako voda a vy ostanene... sedieť v kresle s úsmevom na perách. Hlavne v záverečných scénach autorka preukázala svoje majstrovstvo, napriek tom, že ide vlastne o jej prvotinu. Posledné zábery dodali korenie - ak sa Karolina Francová takto dokázala pozrieť na vlastné postavy, klobúk pred ňou dolu. Žiadne eddingsovské moralizovanie, žiadne náznaky nekonečných pokračovaní á la Raymond E. Feist - Algar Tarch končí vtipným nahľadom, ktorý pohladí.

Ak je toto budúcnosť fantasy, tak jej držím palce. Karolina Francová to s prehľadom natrela osvedčeným chrličom - jej fantasy má to, čo oni dávno stratili.

Algar Tarch má dušu.

Dávam - 9/10 (Chcelo by to ešte trošičku viac nápadov, trochu viac trápenia hrdinov - aby to dostalo väčšiu hĺbku. Ale úprimne závidím, toto je to, čo by som rád napísal ja :)
Co ti psaní dává?
To je jednoduché. Když se to daří, tak naprostou euforii. Když to nejde, tak totální depku. Člověk to samozřejmě dělá kvůli těm okamžikům radosti.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one